Sándor Márai, po ktorom je pomenovaná naša škola, je jednou z najdôležitejších postáv maďarskej literatúry 20. storočia. Je najväčším košickým spisovateľom, básnikom a novinárom.
V jeho zvláštnom živote je obsiahnuté celé 20. storočie: bol košický mešťan, novinár v európskych metropolách, cestovateľ a manžel Židovky počas holokaustu, ktorý sa musel skrývať, komunistami odmietaný umelec a nakoniec emigrant, ktorý už nikdy nenašiel svoj domov.
Narodil sa 11. apríla 1900. v meštianskej rodine Grosschmidovcov. Už ako mladý používal pseudonymy – podľa rodinnej tradície preto, aby svojimi spisovateľskými ambíciami nerobil rodine hanbu.
V 14-tich rokoch utiekol z domu, preto ho rodičia poslali na Kráľovské univerzitné katolícke gymnázium v Budapešti. Vojenskú disciplínu však nezniesol, a tak sa o rok neskôr opäť vrátil domov. Ďalej študoval v Košiciach a na Prešovskom katolíckom gymnáziu.
V roku 1923 sa oženil s Lolou Matznerovou, ktorá mu bola po celý život oporou. Lola bola židovského pôvodu, a tak sa po nemeckej invázii ukrývali na vidieku.
Legenda hovorí, že slávne Gundelove palacinky boli prvýkrát pripravené podľa Loliných pokynov na večierku v Gundeli. Niekoľko rokov sa potom na jedálnom lístku objavovali ako Máraiho palacinky, po roku 1949 sa ale Márai stal persónou non grata a dezert bol premenovaný na Gundelove palacinky.
Po desiatich rokoch, strávených v Nemecku a Paríži sa manželia v roku 1928 presťahovali do Budapešti. V tomto období sa začalo Máraiho najproduktívnejšie obdobie a zrodili sa diela ako Spoveď mešťana, Vzbúrenci, Szindbád sa vracia domov a v roku 1942 Sviece dohárajú a Kniha byliniek. Márai bol skutočnou spisovateľskou hviezdou: sprevádzal Thomasa Manna pri jeho návšteve v Budapešti, bol členom maďarského PEN klubu, vystupoval v Maďarskom rozhlase a pravidelne publikoval v časopise Nyugat.
Po vpáde sovietskych vojsk mal Márai pocit, že v tej dusnej atmosfére už nemôže ďalej pracovať. Videl, ako krajina strácala svoju nezávislosť a len ťažko sa vyrovnával so zverstvami páchanými na Židoch a s hrôzami vojny. Bol svedkom toho, ako sa meštiansky svet, ktorý vybudoval jeho identitu, navždy zrútil. Tri roky uvažoval o emigrácii, až napokon v roku 1948 spolu s Lolou a ich nevlastným synom Jánoškom emigroval.
Najprv sa presťahovali do Švajčiarska, potom do Talianska, ale Márai sa všade cítil osamelý a vylúčený. V tomto duševnom rozpoložení napísal jednu z najsilnejších básní maďarskej literatúry, Halotti beszéd (Pohrebná reč).
Bol nadšený revolúciou v roku 1956 a jej následné potlačenie bolo preňho strašným sklamaním. Nikdy neodpustil západným mocnostiam, že nehájili záujmy maďarského ľudu. Zrodila sa ďalšia báseň: Mennyből az angyal (Anjel z neba).
V roku 1952 emigrovali z Talianska do New Yorku. Zostali tam 15 rokov, potom sa ešte raz vrátili do Talianska a nakoniec sa v roku 1980 usadili v San Diegu v USA. Po smrti svojho brata a adoptívneho syna si vlastnou rukou siahol na život.